Učitelia a učiteľky na Slovensku stoja pred dvoma možnosťami.

Blog | Ján Macek | Odbory v školstve... | 25.11.2015 21:54

Predpokladám, že sa každý normálny učiteľ a učiteľka zhodnú na tom, že pre každú slovenskú vládu bolo doteraz školstvo, najdôležitejšia investícia štátu, nepodstatnou záležitosťou. Zanedbanie investovania do školstva začína prinášať výsledky. Stagnácia a retardácia školstva je čoraz viditeľnejšia. Príznaky krízy slovenského školstva stručne a výstižne spísali napríklad aktivisti v kampani A dosť!.

Rôzne medzinárodné merania, ktoré porovnávajú slovenské školstvo so zahraničným, poukazujú na pokles kvality vzdelania. V kvalite vedomosti už patríme k najhorším štátom v EU. Je dávno známe, že úpadok školstva, rast byrokracie, či nárast neproduktívnych výdavkov štátu, je indikátorom prichádzajúceho kolapsu štátu. Môžeme sa zamyslieť nad tým, či pri tomto zvyšujúcom sa tempe degenerácie štátu bude Slovensko o 50 rokov vôbec existovať. Morálna, ekonomická, či populačná kríza sú na Slovensku výrazne viditeľné. Medzi znaky prichádzajúceho kolapsu je možné zaradiť aj otázku legitimity vlád. Trúfam si napísať, že inteligentnejšia časť verejnosti už našim vládam dávno neverí, berie ich ako nutné zlo, ale zároveň to znechutenie sa nevie pretransformovať do niečoho činorodého. Vo verejnosti prevláda pocit zhnusenia. Apatia a ľahostajnosť sú všade. V školstve nabrali priam epidemický charakter.

Protesty bratislavských učiteľov (Dlhé nosy a Deň zdravia) rozvírili usadený prach v školstve, ukázali, že apatia a ľahostajnosť sa dajú zlomiť. Ďalšia plánovaná akcia „Deň varovania“ (babysitting day) ale už víriť prach nebude. Aj keď iniciatíve bratislavských učiteľov veľmi fandím, dovolím si tvrdiť, že nimi plánovaná akcia 10. decembra bude bezzubá a nárast škôl zapojených do tejto akcie nebude a možno bude aj menší, ako na „Deň zdravia“. Rád by som sa ale mýlil. Môj názor je, že efektívnejšie by bolo usporiadať ďalšiu demonštráciu pred úradom vlády a prejsť na postupnú prípravu na ostrý neobmedzený štrajk v roku 2016.

Učitelia a učiteľky na Slovensku stoja pred dvoma možnosťami. Prvá je, že budú aj naďalej apatickí, skeptickí, ustráchaní, prípadne možno aj spokojní a neurobia nič. Výsledkom bude ďalšia retardácia školstva. Druhá je, že konečne štrajk urobia a veci sa pohnú dopredu.

Prvá možnosť, nerobiť nič, sa javí momentálne ako najpravdepodobnejšia. Školstvo bude ďalej hniť, politici sa budú tváriť, že niečo robia, učitelia a učiteľky si sem tam zadudrú. Také klasické slovenské zatuchnuté smradľavé nivóstábl.

Možno by bolo prospešné, ak by udržiavanie hniloby nakoniec prinieslo kolaps. Výhoda kolapsu je tá, že vznikne príležitosť školstvo naozaj zrenovovať od podlahy. Nevýhoda je tá, že mnohí učitelia a učiteľky v prechodnom štádiu chaosu na to finančne doplatia. Prídu o prácu, stabilný príjem, budú mať naozaj finančné problémy. Na kolaps to ale zatiaľ nevyzerá, pretože slovenskí politici budú držať školstvo tesne nad vodou dovtedy, kým učitelia budú ticho, rodičia-voliči budú aj naďalej so školstvom „spokojní“ a kým bude pre byrokratov a príživníckych podnikavcov prepojených s politikmi možnosť školstvo vycuciavať. Kým naša spoločnosť zistí, že jej zanedbávanie školstva prináša obrovskú škodu, tak to ešte potrvá, našťastie sa objavujú prvé lastovičky, napríklad spomínaná iniciatíva „A dosť!“.

Ak by kolaps prišiel, dôjde k vyčisteniu vzduchu a k tomu, že mnohí učitelia sa budú musieť o seba postarať sami. Rodičia detí sa zas prestanú spoliehať na to, že štát zabezpečí ich deťom vzdelanie, výchovu a opateru detí. Školstvo počas chaosu zmení podobu. Ako? Nárast prvotného chaosu prináša slobodu a príležitosť. Šikovní učitelia by sa osamostatnili, učili naozaj podľa svojich predstáv, bez príživníckej byrokracie, obmedzujúcich predpisov, závislosti na systéme. Pre šikovných to bude výzva a príležitosť, pre neschopných pohroma.

Druhá možnosť pre učiteľov a učiteľky je zavčasu sa spamätať, skončiť s hnitím a urobiť poriadny štrajk a tým pádom zvrátiť dlhoročný degeneratívny vývoj v slovenskom školstve. Ak by učitelia dokázali ťahať za jeden povraz, mohli by si vybojovať lepšie platy, lepšie podmienky v práci, mohli by konečne naozaj spolurozhodovať o svojich profesionálnych záležitostiach, pričom byrokrati a politici by boli nútení tlak učiteľov akceptovať a prispôsobiť sa. Došlo by určite k tomu, že niektoré školy a rozbujnené školské inštitúcie by zanikli, pre niektorých vegetujúcich učiteľov by to bol koniec pohodlného života a istôt v podobe nízkeho pravidelného platu. Každopádne by to bolo pre spoločnosť, školstvo a samotných učiteľov z dlhodobého hľadiska prospešné.

Učitelia by mali pochopiť to, že štrajku sa netreba obávať, ale chápať ho ako investíciu. Do školstva a do ich vlastného slušného života. Po poslednom trojdňovom štrajku sa zvýšili platy učiteľom a učiteľkám v priemere od 70 do 100 € mesačne. No neoplatilo sa? Ak by učitelia a učiteľky dokázali štrajkovať mesiac, dva, tri a nedali by sa zastrašiť a zlomiť, tak by nakoniec dosiahli to, čo je v EU a OECD priemerom. Cieľom je 85% priemerného platu VŠ vzdelaného pracovníka. Dnes majú učitelia hanebných cca 42%, čo ich radí na chvost rebríčka krajín OECD. Ak chcú byť naďalej chudobní, tak stačí sklopiť uši a čakať na zázrak. Ak si niekto myslí, že peniaze na platy a školy nie sú, mal by si uvedomiť, že len na Planétu vedomostí, ktorú málokto používa, išlo 120 miliónov € a pritom je to len omrvinka. Napríklad na podporu neefektívnej ťažby hnedého uhlia ide miliarda, ďalšími miliardami € (informatizácia verejnej správy, fotovoltaika, predražené PPP projekty...) sa kŕmia nenažratí skorumpovaní oligarchovia a škoda pokračovať...Naozaj si niekto myslí, že peniaze na školstvo a platy nie sú?

Pasívni a skeptickí učitelia a učiteľky by mohli začať aspoň rozmýšľať o tom, aké budú mať dôchodky. Dôchodok sa dnes vypočítava z toho, koľko zarábali celý život. Chápu vôbec slovenskí učitelia a učiteľky, že pasivita a skepsa sa rovná nízkemu platu a nízkemu dôchodku?

Často čítam na fórach o obavách učiteliek a učiteľov ísť štrajkovať. Konkrétne sa boja vedenia školy, boja sa, že prídu aj o to málo čo majú. Obavy sú oprávnené. Na niektorých školách dochádzalo k tomu, že niektorí riaditelia odrádzali svojich podriadených od protestných aktivít. Takíto riaditelia škôl sú zrejme hlupáci. Asi im nedochádza, že všetci sme na jednej lodi a že aj oni dostávajú plat podľa tabuliek. Svojich podriadených by mali do štrajku naopak povzbudzovať. Riaditelia škôl by mali byť v prvej línii. Riaditelia škôl by sa mali prví snažiť o to, aby sme mali školstvo na úrovni, aby mali na civilizovaný chod školy, aby mali spokojných podriadených.

Terajšia vláda mala obrovský politický potenciál zreformovať školstvo. Medzi zlepšenie školstva je potrebné započítať aj skutočné zlepšenie sociálneho statusu učiteľov. Táto vláda neurobila dokopy nič relevantné, nakoniec tak ako predošlé vlády. Je najvyšší čas, aby sa učitelia a učiteľky na celom Slovensku konečne prebrali, zaktivizovali, zorganizovali a hlavne zjednotili a urobili poriadny neobmedzený ostrý štrajk, ktorý by skončil až vtedy, kým by sa vláda a všetky politické strany nezaviazali retardáciu školstva zastaviť. Pred voľbami by to bol ten najlepší čas. Školstvo by sa stalo hlavnou predvolebnou témou.

PS: Modlím sa za to, aby konečne aspoň 60 - 70 % učiteľov a učiteliek pochopilo, že zlepšiť školstvo sa dnes už inak ako štrajkom dosiahnuť nedá...